Alžbeta (Erzsébet) Rákóczi, kópia z 19. storočia
aliančný erb Ladislava (László) Rákócziho a Alžbety (Erzsébet) Bánffy
Zámok v Kistapolcsány
Alžbeta (Erzsébet) Rákóczi
Grófka Alžbeta (Erzsébet) Rákóczi z Rákócz a Felsővadászi sa narodila 16. novembra 1654 v Zborove. Bola posledným potomkom mladšej, katolíckej vetvy rodiny Rákóczi. Jej pradedom bol sedmohradské knieža Žigmund (Zsigmond) Rákóczi, jej dedom ríšsky sudca Pavol (Pál) Rákóczi a jej bratom sedmohradské knieža Juraj (György) I. Rákóczi. Poručníčkou v roku 1664 osirelej dievčiny sa stala Žofia (Zsófia) Báthory, ktorá ju dala do výchovy mníškam v Prešporku (dnes Bratislava). 4. februára 1668 sa vydala vo Veľkom Šariši za grófa Adama (Ádám) Erdődyho ako 14-ročná. Jej manžel však počas menšej bitky proti Turkami o pár týždňov po svadbe zomrel. 28. januára 1670 sa koná ďalšia svadba vo Veľkom Šariši. Manželom teraz už 15-ročnej Alžbety (Erzsébet) sa stal bratranec jej prvého manžela Juraj (György) Erdődy. Mladá žena mala rada spoločnosť, často chodila na návštevy, vedela hrať na husliach a písala básne. Manželstvo zo začiatku vyzeralo šťastne, manžel sa však správal k mladej manželke ako poručník. Alžbeta (Erzsébet) zdedila viaceré výnosné panstvá, väčšinou v Šarišskej župe. Svoje statky riadila premyslene a plánovane, avšak čoraz ťažšie znášala prístup svojho manžela. Od 70-tych rokov 17. storočia nadviazala blízke priateľstvo s Pavlom (Pál) Eszterházym. Pravdepodobne v tomto období vznikla jej prvá známa báseň „Jaj, én szerencsétlen, jaj, én boldogtalan…” (Ach, ja nešťastná, ach ja stratená…). V druhej polovici roka 1683 Thököly obsadil majetky Alžbety (Erzsébet). O ich znovuzískanie musela bojovať sama. V roku 1685 sa vzťah medzi manželom a manželkou zhoršil natoľko, že ho Alžbeta (Erzsébet) prakticky opustila a žila sama. Deti nemala, ale s príbuznými udržiavala pravidelný kontakt. Pre Františka (Ferenc) II. a Juliannku Rákóczi znamenala priam stratený domov a rodinu. Ich vzťah bol vrúcny. František (Ferenc) II. s manželkou a Juliannka Rákóczi s manželom ju často navštevovali v kaštieli v Topoľčiankach. Do povstania sa nezapájala. Stiahla sa na statky svojho manžela v Chorvátsku. Zomrela 8. novembra 1707 v Szávaújvár (dnes Novigrad, Chorvátsko). Jej majetky zdedili Julianna a František (Ferenc) II. Rákóczi.